Robert si povedal, že treba zistiť, či je o čo stáť v západnej Európe. Pridal som sa.
	Zbalené ... takmer.
	Ráno sa na pumpe nečakane objavil aj náš bývalý kamoš T.R., čím mi skazil záber aj ráno.
	Zo slušnosti sme si vypočuli jeho nudné historky za posledné 2 roky, čo už s nami nejazdí (neviem, či nebola len jedna, veď aj tak to s ním od dôb Mrázika išlo len dolu vodou, takže asi to je tak lepšie).
	Odpojil sa kdesi medzi Plzňou a Berounom. Ináč by sme ho odpojili my.
	Potom sme celý deň fičali Nemeckom, až sme na večer dorazili do Baden-Badenu.
	Robert fotí to, čo prikazuje šípka. Čistý konformista.
	B-B je neveľké mestečko s rozvinutou infraštruktúrou.
	Druhý deň sme šli nejak smerom na Štrasburg.
	A po krátkej jazde Francúzskom a nás Robertova GPS neomylne priviedla na tento most Oberbillig-Wasserbillig, ktorý ma dĺžku len 20m, hoci šírka rieky je 100m. A stojí 1.6 Eura.
	A vyhodí vás v Luxembursku.
	A večer sme dorazili do tohto hotela v mestečku Vianden.
	- Beriete karty?
	Ráno sa tvárilo záhadne.
	Na kopci mal ktosi chatu.
	Postupne sme sa dostali do Belgicka. Robert z ničoho nič odbočil a navrhol návštevu sauny.
	Tak sme sa ocitli na okruhu v Spa.
	Čím mi urobil radosť.
	Teším sa.
	Mašina sa pripravuje.
	Páni pripravení na výjazd na okruh (po pol hodine takéhoto čakania ich poslali preč, lebo sa na trati niekto rozsekal a museli tam pozametať kosti).
	Ináč Belgicko je hnusná, hnusná, hnusná krajina.
	Ešte aj obed sme mali vo fast foode. A to bola ešte tá lepšia časť Belgicka. Ináč je to fakt hnusná krajina. A cesty sú úplne nahovno. Už som hovoril, že je to tam hnusné?
	Večer sme došli do Bruselu a začali hľadať hotel, čo mal Robert v GPS-ke.
	Robert stojí na jednej strane križovatky, ja na druhej. Červený panák na semafore A02 stojí v strede. Presne tam má byť podľa GPS náš hotel.
	Pri hľadaní nejakého iného (existujúceho) hotela, sme narazili na ozajstného motorkára (nie víkendového teplákového, ako sme my).
	Japončík sem došiel z Japonska (nečakane), cez Irán, Rusko (sibír a tak, žiadne sračky), Fínsko a má za sebou niečo cez 60000 kilometrov.
	Nakoniec sme skončili v hoteli Stalingrad, ktorý bol v nejakom arabskom ghette.
	To, že to bolo ghetto bolo jasné z toho, že tu postávali bezprizorní vyfešákovaní mladíci s frajerskou gestikuláciou, ktorí viedli agresívne dialógy o niečom strašne dôležitom, všetci sa tvárili ako olčetrhent a strašne rýchlo pri tom menili polohu hlavy.
	To, že to bolo arabské ghetto bolo jasné z toho, že sme nezohnali ani pivo. Následné predávkovanie nealkoholickými sladenými nápojmi spôsobilo, že sme s Robertom začali viesť agresívne dialógy o niečom strašne dôležitom a strašne rýchlo sme pri tom pohybovali hlavami.
	Na druhý deň sme pokračovali cez hnusné Belgicko smerom na Holandsko.
	Hoci som myslel, masová výstavba fičí len v Pétržke a na Proseku, tak ma prekvapili aj tu.
	Situácia: dorazili sme k moru. Ok, jasné, kto by nechcel mať z bytu výhľad na more.
	Ok, mesto má k dispozícii dajme tomu 5 kilometrov pobrežia. Mám nápad!
	Postavíme 5 kilometrový panelák!
	Potom sme sa dostali do Holandska. Tam sa nám do cesty postavil most.
	Na druhý deň sa nám zas iný pre zmenu otočil bokom.
	Aby táto ...
	... mohla prejsť.
	Navštívili sme aj hrádzu.
	Fúka tam.
	Sú tam majáky.
	A dreváky.
	Ale ináč je Holandsko oproti Belgicku (hnusnému) ako zo škatuľky.
	Keďže tam furt fučí ...
	... tak to škoda nevyužiť.
	Povinná výbava v Holandsku. So zimným dezénom.
	Došli sme k večeru až k Rotterdamu.
	Hotel bol celkom na úrovni.
	Povečerali sme mexicky.
	Robert nebol celkom spokojný.
	Nejaké obrázky z večernej ulice.
	Návrat domov bola čistá diaľničná mordovačka Rotterdam - Praha. Na pumpe som prvýkrát v živote uvidel zblízka krídlo z rotora veternej elekrárne. Nevedel som, že je to také hovado.