Návrat z výletu, múzeum skla.
	Na druhý deň raňajky v Mekáči. Začať deň s McDonaldom má tú výhodu, že viete, že už sa vám v ten deň nič horšieho nestane.
	Ale nie, nakoniec ten hamburger so slaninou a vajíčkom nebol taký hrozný. Cestou naspäť mi český Respekt sprostredkoval kontakt s domovinou. Písali, že Pohoda nebola celkom v poho a tak.
	Mali sme zastávku pri nejakom jazere. Sprievodkyňa Sendy (alebo Džesi?) úplne v extáze kričala, že sa musíme ísť von pozrieť, aké je to jazero veľké a hlboké.
	Tak som teda šiel. Fakt bolo veľké a hlboké.
	Vidíte to jazero? Aké je veľké a hlboké?
	Vidíte ten kôš? Aký je veľký a hlboký?
	A ten dom?
	A vidíte tú vlajku? No dobre, už končím.
	Slečna sa narodila vo fitku.
	Domy na vidieku. Kvetináč bez vlajky je mŕtvy kvetináč.
	Na ceste späť nás ešte hodili do múzea skla v Corningu. Hovoril som si, že takéto exkurzie snáď budem absolvovať až ako dôchodca, ale zaťal som zuby ...
	... a nakoniec som bol normálne spokojný. Najprv nám majstri sklári ukázali ako sa to robí naživo.
	Chlapík normálne pred nami asi za 15 minút vyfúkal, vytočil a vyohýbal z hrudky roztaveného skla ...
	... celkom slušný džbán na pivo (alebo tak čosi).
	Normálne aj s takým tým pyskom a rúčkou. Keď som sa ho opýtal, či by mi nevyťahal trochu sklenej vaty na čistenie ucha, tak hodil taký sklený pohľad. Tak som šiel preč.
	Potom som pokračoval cez expozície a bál som sa, že to budú furt len všelijaké archeologické artefakty z histórie skla,
	či hračičky a hovadinky ako tieto.
	(Tu som sa dozvedel, že nemám používať blesk, lebo sklo to nemá rado.)
	Ale nakoniec som konečne natrafil na sekciu Moderné umenie ...
	... a tam sa mi to začalo moc páčiť. Napr. túto sklenenú stoličku by som si dal aj domov.
	Síce neviem ako sa fotí sklo, ale vyskúšal som to a celkom ma to bavilo.
	Sklenená sukuba.
	Nejaké sklenené psychosople
	Hrozba
	Kokón
	Eva už šla
	Dokonca česká práca (ako vidno na ceduli)
	A slovenská. Yan Zoritchak (nar. 1944): Harmonie en jaune (Fleur Celeste Cycle), 1987
	Haha, ok, srandujem. Ale tento exponát sa mi práve dosť hodil.
	Hotovo. Tu sa ešte samozrejme dali kupovať nejaké suveníry. Nejak som nič nekúpil.
	Potom sme mali obed v čínskom bufete.
	Jedlo bolo zas dobré, pán kuchár sa fakt oháňal.
	Potom sme zas nastúpili do autobusu a Sendi (alebo Džesy?) nám povedala, že sme boli skvelí a že nemáme moc piť, lebo už budeme stáť len na jednu cik pauzu a že ona pre nás žiadne plienky nemá.
	Na to ind, sediaci predo mnou, len mávol rukou, že on teda močiť nepotrebuje a prevesil si ju cez operadlo do mojej osobnej bubliny.
	Na cikpauze: vlajka musí viať aj pri záchodoch. Patrioti všetkých krajín spojte sa. Alebo serte na to.
	Chroboš.
	Potešilo ma, že nie som jediný, komu zarastá prdel.
	A stehná.
	A po pár ďalších hodinách v autobuse, hurá, opäť New York aj s jeho krásnymi industriálnymi predmestiami.
	China town.
	A rybí trh.