Dalhousie, 1. a 2. pokus o výstup na Adamovu horu.
	Výstup na Adamovu horu začína o 2. hodine v noci (alebo neskôr v závislosti od toho, ako si trúfate). Z dodávky sme po 6 hodinách vystúpili totálne vytrasení a ponuku od jedného z chlapcov, čo nás viezli, že nám ukáže cestu zdvorilo odmietam.
	Mám predsa zdravé sebavedomie, cestu určite nájdeme (veď ju v knižke jasne opísali) a to, že je úplná tma a svietia len naše čelovky, nemôže byť problém. Há há há.
	Naviac je cesta predsa jasne značená takýmito bielymi značkami. Celé to bola moja autosugescia.
	A takto to vyzeralo ďalšie 4 hodiny. Až do rána sme blúdili čajovými plantážami, lebo cestu som stratil hneď v dedine. Ak chcete zažiť tú správnu kombináciu únavy a nasranosti, tak tu je tá pravá príležitosť.
	Aj by som si ráno nafackoval, ale nevládal som, tak sme akurát našli ubytko (pani domu bola moc nadšená, keď sme u nej o 6:00 ráno zazvonili) a šli spať.
	To je on. Tam sme v to ráno mali byť (a bola jasná noc). A teraz, keď sme pred obedom vstali, obloha už vyzerala takto a ja som mal chuť plakať.
	Rozhodli sme sa, že prečkáme v Dalhousie deň, prezrieme si to tu,
	nakúpime nejaké jedlo zas na noc, vyskúšame si začiatok cesty, aby sme už v noci šli na istotu,
	dáme večeru, trochu pospíme,
	a o pol tretej v noci vyrazíme na druhý pokus, ktorý už snáď vyjde, lebo veď cestu sme si tentokrát pozreli cez deň.
	Takže sme pojedli,
	zbalili veci, zaľahli, o 2:00 vstali, 2:30 vyrazili ...
	... a po 2 a pol hodinách šlapania do šialeného kopca v tme len s čelovkami v hmle a v daždi (počasie sa samozrejme skazilo!) sme dorazili na vrchol
	mokrí, uzimení a v nádeji,
	že uvidíme východ slnka. Ale tá postupne vyprchala, pretože keď sme vyšli o 6:00 von, tak tam len pršalo, fúkalo a bola tam hmla.
	Takže sme nasraní a sklamaní zišli zas dolu. Čo zišli, my sme bežali, aby sme stihli autobus preč domov.
	Mokro, voda, zima, hnus.
	A schody.
	Asi sme priniesli malú obeť bohom.
	Dolu sme potom už bežali, lebo sme chceli stihnúť autobus preč, ktorý vraj chodí 7:30.
	A keď sme tam dobehli, tak sme zistili, že akurát dnes nejde. A že furt prší.
	Tak sme tam len tak bezradne unavení a mokrí čakali.
	A asi sme vyzerali fakt zúfalo,
	lebo nás policajti zavolali sadnúť si do sucha na policajnú stanicu.
	Nakoniec nás autobus o hodinu neskôr odviezol preč.
	A my sme boli zdeptaní a ja som bol ešte aj strašne nasratý. Reálne totiž hrozilo, že jeden z hlavných zážitkov popisovaných v knižke ako "nadpozemský východ slnka", vôbec neuvidíme, keďže už na to nezostával žiadny voľný deň.
	A to nás po vystúpení z autobusu čakala ešte cesta z Hattonu vlakom, ktorá je pekne otravná, aby sme sa dostali späť do Elly.
	Keď sme konečne dorazili do Elly, urobili sme si náladu aspoň super večerou - Lamprai pripravené v banánovom liste.
	A potom ešte dezer a super mojito.
	Fakt príjemný podnik. Týmto neúspechom skončil prvý dvojitý pokus o výstup na Adamovu horu. Ale my sa nevzdávame. We'll come back. Ale teraz sa musíme presunúť do Nuwara Eliya, aby sme mohli navštíviť Hortonské pláne.